V každom z nás je prirodzene zakódovaný zmysel pre čistotu, poriadok a príjemnú vôňu. A preto sa nikto z nás necíti dobre v neporiadku, špine či nepríjemnom zápachu. Čistotu a poriadok sa snažíme udržiavať bežne, ale ešte oveľa viac a precíznejšie vtedy, ak sa chystáme na nejakú dôležitú udalosť alebo očakávame vzácneho hosťa.

V dnešný večer Zeleného štvrtku upriamujeme svoj zrak na dve dôležité skutočnosti nášho duchovného života: ustanovenie sviatosti kňazstva a Eucharistie. Táto večerná sv. omša je osobitne pamiatkou na Pánovu poslednú večeru. Ale keďže sme v tomto roku nemali možnosť sa dnes stretnúť pri sv. omši svätenia olejov s našim biskupom a obnoviť si kňazské sľuby v spoločenstve kňazov našej arcidiecézy, ako to robíme každý rok práve pri dopoludňajšej omši spojenej so svätením olejov, rád by som sa s spolu s vami krátko zamyslel nad tým nesmiernym darom kňazstva, na ktorom sme dostali účasť.

Drahí bratia a sestry!

„Našu veľkú, úctyhodnú civilizáciu napadol maličký nepriateľ... Je taký malý, že ho bez mikroskopu ani nevidíme. Tá maličká strapatá guľka dokázala ohromiť veľký, hladko fungujúci stroj... Malé zrazilo na kolena veľké!!!“, takto trefne sa v týchto dňoch zamýšľa kazateľ Daniel Pastirčák a ďalej pokračuje: „Proti tej maličkej sile treba postaviť čosi, čo je ešte menšie...  Zo všetkého najmenšia je láska! Nemá nič svoje. Celá sa oddáva tomu, čo ju utvára. Nemá nič pred ani po, lebo láska bytie prijíma nahá.. To najmenšie, čím láska je, je „ja“, ktoré sa v láske stráca... Láska spočíva vo večnosti, preto je zo všetkého najsilnejšia... Kostoly sú prázdne. Kristus odišiel z ticha chrámov do ruchu nemocníc, medzi činorodosť tých, čo pohnutí solidaritou lásky pomáhajú: lekári v nemocniciach; tí, čo šijú rúška; tí, čo pomáhajú starým ľuďom, či ľuďom bez domova. Všetci konajú v zabudnuti na seba, z toho najmenšieho v sebe – silou lásky.“

Naliehavo potrebujeme zblízka a dôverne spoznať 

Sväte písmo a Zmŕtvychvstalého,

ktorý v spoločenstve veriacich

neprestajne rozdáva slovo a láme chlieb. 

(sv. Otec František - Aperuit illis)

Milí bratia a sestry. 

Začíname sláviť Veľkonočné Trojdnie – utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista, v tomto roku netradičným spôsobom – bez účasti Božieho ľudu. 

Zvony v našich kostoloch, ktoré nás zvyčajne zvolávajú na bohoslužbu, v tomto roku nás pozvú k duchovnému spojeniu vo svojich rodinách. Vyzváňanie zvonov večer na Zelený štvrtok nás pozve nasledovať Ježiša odchádzajúceho na Olivovú horu. Tam začína svoje utrpenie pre našu spásu.

V našich farnostiach je zaužívaný dlhodobý zvyk nechať si po skončení pôstneho obdobia požehnať veľkonočné jedlá. Vzhľadom na platné opatrenia súvisiace so šírením nebezpečnej nákazy, spoločné žehnanie jedál v tomto roku nahradí modlitba požehnania v rodine, ktorú vykoná otec alebo matka: