VÝŤAH Z DEJÍN STROPKOVA S CIRKEVNO-DEJINNÝMI SÚVISLOSŤAMI 

Stropkov sa nachádza na severovýchodnom Slovensku v Nízkych Beskydách, v Ondavskej vrchovine. Mesto leží v Prešovskom kraji, v Stropkovskej brázde na kóte 202 metrov nad morom. Hydrologickou osou priestoru brázdy je rieka Ondava tečúca severojužným smerom. Kompozičnou osou mesta je štátna cesta spájajúca hraničný prechod na Dukle s prechodom v Slovenskom Novom Meste. Kedysi zemplínsky Stropkov leží na ľavom brehu rieky Ondava, do ktorej sa v severnej časti mesta vlieva Chotčianka. Na pravom brehu Ondavy sa nachádza mestská časť Stropkov-Bokša. Kamenná industria z obdobia eneolitu – neskorej kamennej doby zadatovala prvú známu stopu ľudského pobytu v katastri Stropkova do rokov 2100 – 1800 pred Kristom. Ďalšie nálezy sú keramické z doby bronzovej (1800 – 1500 pr. Kr). Neskôr nie je doložené osídlenie ani v ranom stredoveku. Koncom 13. storočia po Kristovi tu prichádzali nemeckí kolonisti.V priebehu 13. – 14. storočia bolo územie Stropkova neustále v rukách uhorského kráľa ako hraničný bod Uhorského kráľovstva. Z prelomu 13. – 14. storočia v presbytériu gotického kostola je už dochovaná sakrálna murovaná kamenná architektúra. Nie je to len najstaršia stavba ale nateraz by sme ňou mohli súčasne začať aj cirkevné dejiny Stropkova. Mestečko sa vyvinulo v priebehu 14. storočia, kedy prežívalo významný stavebný rozvoj, umiestnilo sa tu veľké námestie, začala výstavba gotického kostola, resp. kaplnky, ktorá tu najneskôr v prvom desaťročí 15. storočia už existovala. V 14. storočí bola zriadená mýtna stanica, z ktorej sa v priebehu 15. storočia vyvinula tridsiatková (colná) stanica kvôli stúpajúcemu významu prechodu cez Dukliansky priesmyk. Prvými záložnými vlastníkmi ešte stále kráľovského Stropkova boli Ladislav Svätojurský, Prokop Balický, Andrej, Ján a Mikuláš Balickovci. Od 14. storočia bol Stropkov strediskom rozsiahleho panstva, ktoré malo do 40 obcí. Z roku 1404 a 1408 pochádza nateraz prvá písomná zmienka o Stropkove, keď ho kráľ Žigmund daroval už dedičným právom Imrichovi z Perína. Perínskovci tak vlastnili Stropkov (s prestávkami) až do roku 1568. Vystavali tu veľký vodný hrad, v ktorého strede sa nachádzal kostol. Najstaršia zachovaná pečať zemepanského mestečka pochádza spred roka 1502. Je na nej (pravdepodobne) sv. Anna s Pannou Máriou, čo je ďalším dôležitým údajom pre cirkevné dejiny Stropkova. Od roku 1568 sa vlastníkom Stropkovského panstva stal Ján Pete a rodina Peteovcov ho vlastnila až do roku 1767. V druhej polovici 16. storočia tu bol pomerne veľký počet remeselníkov. Totiž roku 1575 vydal (spomínaný) majiteľ mestečka spoločné artikuly pre 18 druhov remeselníkov. V roku 1616 bol založený františkánsky kláštor, no až v roku 1673 sa začalo s výstavbou murovaného objektu kláštora s kostolom. Františkáni tu pôsobili do Prvej svetovej vojny. Svetský patrón kostola (Žigmund Pete) spolu s generálnym karmelitánom založili Bratstvo Škapuliarskej Panny Márie, ktoré roku 1669 schválil pápež Klement IX. Práve zemepánovi Žigmundovi Petemu sa údajne zjavila Panna Mária, o čom vraj svedčí reliéfna tabuľa na veži kostola, známa skôr ako záznam o zásadnej rekonštrukcii kostola z roku 1675, ktorou dostal kostol v podstate dnešnú podobu. Stropkov je údajne najstarším pútnickým miestom k Škapuliarskej (Karmelskej) P. Márii nielen na Slovensku ale v celom bývalom Rakúsko-Uhorsku. Vojnové udalosti 17. storočia boli príčinou, že sa gotický kostol nezachoval v pôvodnom stave. V druhej polovici 17. storočia sa v Stropkove usádzali prví Židia, pochádzajúci z poľskej Haliče. Roku 1698 dostal Stropkov právo na 6 výročných jarmokov, neskôr ich mal dokonca 9. V roku 1767 sa Stropkovské panstvo delilo po praslici medzi šiestich dedičov Petheovcov. V roku 1777 sa Stropkov stal sídlom slúžnovského obvodu (okres). V roku 1814 po veľkom požiari vyhorelo mestečko aj s jeho dominantným hradom, tak bol kostol zbavený obkolesenia hradom, v ktorého strede sa dovtedy nachádzal. Na začiatku 19. storočia bola vybudovaná synagóga a na jeho konci ďalšia synagóga. V roku 1911 sa v Stropkove konali manévre uhorskej armády za účasti nástupcu na (rakúsko-uhorský) trón Františka Ferdinanda d´Este. Do spustošeného (františkánskeho) kláštora po Prvej svetovej vojne prišli v roku 1921 redemptoristi a v Stropkove založili vôbec svoj prvý kláštor na Slovensku, čím sa Stropkov významne zapísal do cirkevných dejín Slovenska. Redemptoristi pôsobili v mestečku do roku 1950 a pôsobia v ňom aj v súčasnosti. V roku 1947 bol vystavaný gréckokatolícky chrám. V roku 1968 bola k mestu pričlenená obec Bokša. Na konci 20. storočia v meste postavili pravoslávny chrám. Stropkov má v súčasnosti približne 11 000 obyvateľov, z toho sa hlási 89 % Slovákov, 9% Rusínov, 1% Rómov. Rímskokatolíkov má 62 %, gréckokatolíkov 27 %, pravoslávnych 5 %, bez vyznania 3 %.

KANONICKÁ VIZITÁCIA VO FARNOSTI STROPKOV ROKU 1816

Stropkovská rímskokatolícka farnosť má neznámu, no starobylú zmienku založenia. Jej prvý známy správca bol stropkovský farár Michal z roku 1518. Čo sa týka kanonických vizitácií v Stropkove, prvé známe pochádzajú z rokov 1749, 1773 a 1816. Prvé dve boli vykonané vtedajšími jágerskými biskupmi (stropkovská farnosť patrila do jágerskej diecézy) a v preklade ich výťah uvádza Ján Beňko v monografii Stropkova. 14. septembra 1816 po prvý raz navštívil Stropkov prvý košický biskup Andrej Szabó, ktorý v stropkovskej farnosti vykonal kanonickú vizitáciu. Košické biskupstvo vzniklo vyčlenením z jágerského  biskupstva v roku 1804 a vtedy sa jeho prvým biskupom stal 66-ročný Andrej/Ondrej Szabó, práve z úcty k nemu bol za patróna nového biskupstva vybratý sv. Ondrej apoštol. A. Szabó pravdepodobne od roku 1816 navštívil postupne všetky farnosti biskupstva a bol biskupom až do svojej smrti roku 1819 (pochovaný v košickej katedrále). Pri vizitačnej návšteve 14. septembra 1816 vo farnosti Stropkova navštívil 78-ročný biskup aj kostol v Breznici (možno aj v Chotči) a v Stropkove birmoval. S uznaním ocenil činnosť tamojšieho farára Matúša Prochácku i kantora – učiteľa Jána Ternu. O dva dni nato, mešťania zastúpení richtárom Jozefom Staškom, prísažným Jánom Balogom, Antonom Pekárom a Antonom Pendelom dali spísať záväzok, že organistovi Jánovi Ternovi budú vyplácať za vyučovanie detí ročne 40 rýnskych zlatých. Listinu o tom spísal notár mestečka Jozef Flešár a potvrdil mestskou pečaťou z roku 1619. Košické biskupstvo, dohliadajúce na mestské a obecné školy, roku 1818 spísalo rozsiahle reguly (pravidlá, požiadavky) pre organistu – učiteľa, v ktorých okrem iného uvádza, že ak je pri prijatí do služby ešte slobodný, môže sa oženiť až po roku, nesmie striedať ženy alebo vydržiavať si metresu, má sa slušne obliekať, byť zbožný, vystríhať sa nečestnosti, pýchy, ziskuchtivosti, hýrivému životu, zakazuje sa mu potulovať po nociach a podobne. Preklad vizitácie biskupa A. Szabóa z roku 1816 nebol zistený. V ďalších odsekoch predkladám môj výberový preklad (výťah) tejto vizitácie – nepatrný oproti rozsahu spísanej vizitácie. Vizitácia písaná v latinčine sa skladá zo 14 paragrafov a ďalších pridaných dodatkov na konci vizitácie. Z časových a z osobných dôvodov sa mi nepodarilo preložiť posledné paragrafy a strany vizitácie, preto ich len nepatrne heslovite spomeniem. Približne 30 % textu vizitácie je preškrtnutého rôznymi čiarami či vlnovkami – zvislo, vodorovne, krížom. Tento text som neprekladal a teda nebral do úvahy. Nie je známe, v ktorom roku bol postavený stropkovský farský kostol, ale je podložené jeho požehnanie. Zasvätený je Najsvätejšiemu Telu Kristovmu, kedy sa slávi aj jeho patronát. Vtedy je možné získať odpustky, zaobstarané apoštolským breve z roku 1784. Odpustkami je každoročne obstaraný aj 16. júl, keď sa slávi sviatok Blahoslavenej Panny Márie z hory Karmel a tiež oltár tomuto zasvätený. Kostol je položený v strede mesta, kedysi vo dvore hradu, v strede hradu. V hrade, kde žil posledný z rodu Žigmund Petheó z Perzse, po ktorého smrti roku 1764 si panstvo ženskí potomkovia rozdelili. Teraz kostol už zbavený od hradu je vo vlhkom prostredí. Od požiaru nie je dosť bezpečný. Nebezpečenstvo vyvstáva z prelomenej klenby medzi hlavným oltárom a vchodom do svätyne. Kvôli tomu sa ľud musí zúžiť do lode kostola, čiže mimo svätyne. Kostol nie je obklopený cintorínom. No má tri krypty, obstarané závorami, a kedysi boli voľne prístupné, teraz však vchody sú (sčasti) zamurované. Kostol pre starobylosť si žiada obnovenie, v roku 1804 a 1805 dostal podperadlá, zhotovené majstrami. Aj veža je postavená z pevných materiálov, a nachádza sa na južnej strane. Je popraskaná odvrcholu až nadol viditeľne. Príčinou štrbiny je pohyb zvonov a požiar. Zvony sa počas požiaru roztavili. Na zvonoch sú reliéfne nápisy – chronostiká. Chór skonštruovaný roku 1759 je v dobrom stave. Je na ňom pedálový organ 14 registrový a taktiež pozitív 7 registrový. Sakristie sú dve, jedna vo vnútri veže, kedysi vlhká a teraz po požiari ešte viac vlhká. Sú v nej uložené sviečky, svietniky, kasa kostola opatrená dvojitým kľúčom a tiež rôzne listiny kostola. Ďalšia sakristia, ktorá bola za farára Jána Friča opravená roku 1786, je dosť priestranná. V nej je umiestnená skriňa, kde sa uchováva sväté náradie. V kostole sú tri oltáre. Hlavný na slávu Najsv. Tela Kristovho, obstaraný drevenými vyrezávanými svietnikmi. Drevený svätostánok je pozlátený s imitáciou mramoru. Druhý oltár je na česť Blahoslavenej Panny Márie Škapuliarskej postavený. Má 6 cínových svietnikov, postriebrenú visiacu lampu. Tretí oltár je na česť sv. Anny so štyrmi drevenými svietnikmi obstaraný. Štvrtý oltárik je malý na česť Blahoslavenej P. Pomocnice, v ktorom sú štyri drevené svietniky. V tomto sa nateraz neslávi omša. V hlavnom oltári sa uchováva Najsvätejšie, od ktorého je kľúč v sakristii. V kostole sa nachádza čiastka z kríža J. Krista, ktorá sa vystavuje verejne na sviatok nájdenia a povýšenia sv. kríža. Okrem toho je tu aj jazyk Jána Nepomuckého (zrejme podoba), ktorý sa vystavuje na jeho sviatok. A tiež v oltári sv. Anny je ruka sv. Anny (tiež asi podoba), ktorú v roku 1708 schválil František Molindesz, predsedajúci Kongregácie sv. Anny. Kostol nemá žiadne pozemky, polia, vinohrady z titulu daru. Má jednu hlavnú základinu. Desiatky sú určené predpisom z roku 1700 od šľachtica Gašpara Petheó. Výnosy, vyúčtovania potreby kostola sú hostie, víno, incenz, loj, zaplatenie sakristiánov, ... Základina sa udržuje na 4500 florénov pod ťažkou kliatbou. V mestečku okrem farského kostola je ešte konventuálny kostol bratstva františkánov. Filiálkou je ale dedina Veľká Breznica. Od Stropkova je vzdialená hodinu a štvrť cesty. Kostol v nej je postavený svojpomocne sedliakmi a najmä zásluhou príspevku istej vdovy. Zasvätený je sv. Jozefovi, nie posvätený, ale požehnaný dištriktuálnym diakonom Adamom Hodermanom. Stav chóru je dobrý, v ktorom je umiestnený 6 registrový organ. Kostol je blízko stredu dediny. Žiadne statky, vinice, nemá titulom daru, okrem jednej gazdovskej usadlosti. Základiny hlavné nemá žiadne. Výnosy kostola spravujú kurátori a každoročne farárom v prítomnosti osadníkov celej dediny sa od kurátorov vyberú. Kostol filiálky Chotča je od materského sídla v Stropkove vzdialený hodinu a 2 štvrte hodiny cesty. Kostol je drevený z roku 1639, postavený dedinčanmi z jedľového dreva vlastnými nákladmi. Zbudovaný na česť Všetkých svätých, ktorého dňa sa patronát slávi. Je zaobstaraný úplnými odpustkami Apoštolským breve. Je položený mimo dediny na návrší  dosť veľkom a suchom, bezpečnom voči požiaru. Kostol nemá vežu, zvonica je mimo kostola postavená. Je obklopený cintorínom. Nemá žiadne krypty. Má dva zvony: väčší požehnaný sv. Lukášovi a menší sv. Vítovi. Existuje kniha, v ktorej sú spísané výnosy zo statkov, ktoré platia oddávna, spísané boli v roku 1745 (Následne sa opisuje ich vývoj). Sú aj ďalšie filiálne dediny, no bez kostolov, ale schopné: Bukovce, Brusnica, Miroľa, Vyšná Olšava, Krušinec, Miková, Nová Szella, Vyškovce, Vojtovce, Voľa. V týchto dedinách niet filiálnych kostolov ani kaplniek ani sôch, krížov alebo obrazov, okrem grécko-katolíckych kostolov.

V mestečku Stropkov je sídlo menších bratov františkánov, ktorí aj spravovali farnosť kedysi. Patronát ich kostola je Najsvätejšej Trojici. Okrem tohto aj na sviatok sv. Antona Paduánskeho, Porciunkuly, sv. Františka sú možné úplné odpustky. Bohoslužby sa vo farskom kostole konajú pravidelne v nedeľu o pol desiatej a o pol druhej sa koná katechéza. Na filiálkach sa nedeľná bohoslužba slávi striedavo v Chotči a Veľkej Breznici. V teritóriu Stropkova sa nachádzajú 3 kríže a 4 kaplnky. V Chotči sú dva kríže a 2 kaplnky. Vo V. Breznici sú 2 kríže a jedna kaplnka. V materskom sídle sú 2 prastaré cintoríny, a 3. cintorín je mimo mesta severným smerom. V Stropkove je 1254 katolíkov, z toho 795 ozaj veriacich (alebo sa myslí schopných sv. prijímania?). V Chotči je 270 ozaj veriacich (?) a 158 nepraktizujúcich. Vo Veľkej Breznici je 318 praktizujúcich a 131 nepraktizujúcich (?). Protestantov augsburského vyznania je v celej farnosti 3. Spolu všetkých kresťanov 2651, nepraktizujúcich 757 (?).V Stropkove sa nenachádza žiadna národná škola ... (V ďalších stranách vizitácie sa hovorí o zemepánoch, patrónoch, zvonároch a zvonení, o knihách vo vlastníctve fary, ...).

ZÁVER

Táto seminárna práca vznikla počas vysokoškolského štúdia ako zadanie na predmete Reformácia a rekatolizácia na Slovensku jeho vedúcim prof. Kónyom a následne výberom pre spracovanie (jazykového) prekladu ľubovoľnej vizitácie študentom - autorom. V slovenskom preklade som prevažne zachoval pôvodnú dobovú latinskú štylizáciu viet. Ako sa v práci ukázalo, stropkovské dejiny i cirkevné prinášajú viacero výskumných podnetov do budúcnosti. Skúmaná kanonická vizitácia je jedinečným neprebádaným prameňom, ktorý poskytuje zaujímavé poznatky, či súvislosti. Pre farnosť Breznica, ktorá je už samostatnou farnosťou, kedysi ale filiálkou Stropkova sú cenné nové či spresňujúce poznatky o kostole sv. Jozefa. Pre obec Chotča majú mimoriadnu hodnotu spresňujúce i nové  poznatky o vtedajšom kostole (o ktorom sa doteraz len málo vie). Vtedajšiu dobovú terminológiu, ktorá by korešpondovala so súčasným chápaním, je potrebné na niektorých miestach ešte ujasniť (napr. pri počtoch sčítaných katolíkov, veriacich). Sporné sa zdajú byť vzdialenosti filiálok od sídla farnosti, čo môže súvisieť napríklad s inou trasou cestných komunikácií ako v súčasnosti. Celkový výskum vizitácie a jej spracovanie je motiváciou, keďže 14. septembra 2016 bude 200 rokov od jej uskutočnenia, a pri tej príležitosti aj pre návštevy prvého košického biskupa Andreja Szabóa v Stropkove. V súčasnosti sa okolo sviatku Povýšenia sv. Kríža 14. septembra vo farnosti Stropkov každoročne slávi odpustová slávnosť z príležitosti patrocínia filiálneho kalvárskeho kostola v obci Baňa. 

ZOZNAM POUŽITÝCH PRAMEŇOV A LITERATÚRY 

PRAMENE: 

Centrum excelentnosti sociohistorického a kultúrnohistorického výskumu Prešovskej univerzity v Prešove, Kanonická vizitácia farnosti Stropkov 1816. 

LITERATÚRA: 

BEŇKO, Ján et al. Stropkov. Bratislava: Gradus, 1994, 320 s. 

GUNTEROVÁ, Alžbeta et al. Súpis pamiatok na Slovensku 3. Bratislava: Obzor, 1969, s. 210. 

KAMINSKÝ, Pavel. Pútnický Stropkov. Prešov: Vyd. Michala Vaška, 2001, 61 s. 

VATEHA, Marko. Stropkov a okolie. b. m. Excel enterprise, 2005, 66 s. 

PhDr. SS.Th.Dr. Ondrej Szabó (1804-1819). [online]. [cit. 3.9.2016]. Dostupné na internete: http://www.ke-arcidieceza.sk/phdr-ss-th-dr-ondrej-szabo-1804-1819/

BRENDZA, Gabriel. Z histórie obce Breznica. [online]. [cit. 8.9.2016]. Dostupné na internete: http://www.zsbreznica.edu.sk/historia.htm

Zdroj:  

VÝŤAH Z KANONICKEJ VIZITÁCIE FARNOSTI STROPKOVA ROKU 1816, (seminárna práca) , Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta, Inštitút histórie,  Bc. Matúš Gondek , jún 2015

Podľa Kódexu kánonického práva je riadnym vysluhovateľom svätého prijímania biskup, presbyter a diakon. Mimoriadnym vysluhovateľom svätého prijímania je akolyta, ako aj iný veriaci, ktorý má vek a vlohy stanovené dekrétom Konferencie biskupov a predpísaným liturgickým obradom je prijatý do služby mimoriadneho rozdávateľa svätého prijímania; toto udelenie služieb mu však nedáva právo na poskytovanie materiálneho zabezpečenia zo strany Cirkvi.

Rozdávatelia sv. prijímania nedávajú počas sv. prijímania deťom krížiky.

V našej farnosti službu mimoriadnych rozdávateľov svätého prijímania vykonávajú poverení laici: Vanda Mikuláš, Mašlej Ján, Pavúk Milan, Vateha Ladislav, Hubač Daniel, Melník Pavol, Drobňák Kamil, Veselý Peter, Lehocký Peter, Sykora Michal st.., Rastislav Ferčák

MIMORIADNE SLUŹBY VERIACICH LAIKOV (z Inštrukcie REDEMPTIONIS SACRAMENTUM)

146. Služobné kňazstvo nemôže byť nijako nahradené. Ak v spoločenstve chýba kňaz, chýba v ňom samotné vykonávanie sviatostnej funkcie Krista Hlavy a Pastiera, čo patrí k samotnej podstate života spoločenstva. Pretože „vysluhovateľom, ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť Eucharistie, je jedine platne vysvätený kňaz“. 

147. Kde to potreba Cirkvi vyžaduje, pri nedostatku vysvätených služobníkov niektoré liturgické úkony môžu podľa práva zastávať veriaci laici. Tí sú povolaní a poverovaní s pomocou Božej milosti vykonávať určité služby, ťažšie aj ľahšie. Už mnohí veriaci laici sa nadšene venovali a doteraz sa venujú tejto službe, a to najmä v misijných krajinách, kde je Cirkev doteraz málo rozšírená alebo žije v podmienkach prenasledovania, ale aj v iných krajinách postihnutých nedostatkom kňazov a diakonov.

148. Vysoko si treba ceniť ustanovizeň katechétov, ktorí s veľkou námahou poskytovali a poskytujú osobitnú a veľmi potrebnú podporu pri šírení viery a Cirkvi. 

149. V niektorých diecézach, dávnejšie evanjelizovaných, sú najnovšie poverovaní veriaci laici ako „pastorační asistenti”; z nich bezpochyby mnohí prispievali k dobru Cirkvi podporovaním pastoračnej činnosti biskupa, kňazov a diakonov. Treba však dbať o to, aby sa črty tejto služby nepodobali príliš forme pastoračnej služby klerikov. Treba sa postarať, aby „pastorační asistenti” nebrali na seba to, čo patrí výhradne do služby vysvätených služobníkov.

150. Činnosť pastoračného asistenta má smerovať k tomu, aby podporovala službu kňazov a diakonov, aby vzbudzovala povolania na kňazstvo a diakonát a aby podľa právnej normy v každom spoločenstve horlivo pripravovala veriacich laikov na rozličné liturgické služby podľa rozmanitých chariziem.

151. Len skutočne v nevyhnutnom prípade treba pri slávení liturgie využívať pomoc mimoriadnych služobníkov. Táto pomoc nie je určená na to, aby sa zaručila plnšia účasť laikov, ale svojou povahou je prídavkom a provizóriom. Tam však, kde sa z nutnosti využívajú služby mimoriadnych vysluhovateľov, nech sa čoraz viac prednášajú osobitné a naliehavé prosby, aby Pán čím skôr poslal kňaza do služby spoločenstva a hojne vzbudil povolania do posvätných stavov. 

152. Nech tieto len náhradné služby nepôsobia ako príležitosť na deformáciu samotnej služby kňazov tak, že tí sa vyhýbajú sláveniu svätej omše pre ľud, ktorý im je zverený, zanedbávajú osobnú starostlivosť o chorých, ako aj o krst detí, alebo asistovanie pri manželstve či slávenie kresťanského pohrebu, čo je úlohou predovšetkým kňazov a diakonov, ktorí im pomáhajú. Nech sa teda nikdy nestane, že vo farnostiach si kňazi ľahostajne vymenia pastoračnú službu s diakonmi alebo laikmi, čím by sa pomýlilo špecifikum každého.

153. Okrem toho, nikdy nie je dovolené, aby si laici obliekli rúcha diakona alebo kňaza ani niečo podobné ich rúcham.

1. Mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania

154. Ako už bolo spomenuté, „vysluhovateľom, ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť Eucharistie, je jedine platne vysvätený kňaz“. Preto meno „vysluhovateľ Eucharistie“ patrí jedine kňazovi. Na základe posvätnej vysviacky sú riadnymi vysluhovateľmi svätého prijímania biskup, kňaz a diakon, ktorým prislúcha pri slávení svätej omše vysluhovať sväté prijímanie veriacim laikom. Nech sa tak naplno a správne prejavuje ich služobná úloha v Cirkvi a nech sa napĺňa znak sviatosti.

155. Okrem riadnych vysluhovateľov existuje riadne ustanovený akolyta, ktorý je z ustanovenia mimoriadnym vysluhovateľom svätého prijímania aj mimo slávenia omše. Ak si to naozaj vyžaduje nevyhnutná potreba, diecézny biskup môže touto službou na základe normy práva poveriť aj iného veriaceho laika ako mimoriadneho vysluhovateľa pre určitý prípad (ad actum) alebo na určitý čas (ad tempus), použijúc pri tom primeranú formulu požehnania. Takýto akt poverenia nemá nutne liturgickú formu, ale ak by ju aj mal, nech sa v žiadnom prípade nepodobá vysviacke. Vo zvláštnych a nečakaných prípadoch povolenie ad actum môže dať kňaz, ktorý predsedá eucharistickému sláveniu. 

156. Táto služba nech sa chápe presne podľa jej mena: to znamená mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania, nie „špeciálny vysluhovateľ svätého prijímania“ ani „mimoriadny vysluhovateľ Eucharistie“, ani „špeciálny vysluhovateľ Eucharistie“, lebo týmito názvami sa nenáležite a nesprávne rozširuje jej význam.

157. Ak je obyčajne dostatočný počet riadne vysvätených služobníkov, ktorý stačí aj na rozdávanie svätého prijímania, nemôžu byť poverení mimoriadni vysluhovatelia svätého prijímania. Za takýchto okolností tí, ktorí sú touto úlohou poverení, nech ju nevykonávajú. Treba odsúdiť zvyk kňazov, ktorí, hoci sa zúčastňujú na slávení svätej omše, nerozdávajú sväté prijímanie, ale zverujú túto službu laikom. 

158. Mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania môže len vtedy vysluhovať prijímanie, keď kňaz alebo diakon chýba, keď je kňaz slabý alebo v staršom veku, keď mu bránia iné dôvody alebo keď k svätému prijímaniu pristupuje taký počet veriacich, že samotné slávenie svätej omše by sa veľmi predĺžilo. To znamená, že krátke predĺženie, podľa miestnych okolností a kultúry, treba pokladať za celkom nedostatočný dôvod.

159. Mimoriadnemu vysluhovateľovi svätého prijímania nikdy nie je dovolené poveriť niekoho iného rozdávať Eucharistiu, napr. aby rodič, manžel alebo syn dal prijímanie chorému.

160. Diecézny biskup nech znovu posúdi prax v tejto veci za posledné roky a podľa potreby ju opraví alebo určí presnejšie. Tam, kde je skutočne nevyhnutné určovať takýchto mimoriadnych vysluhovateľov vo väčšom počte, nech diecézny biskup vydá zvláštne normy, podľa ktorých, prihliadajúc na tradíciu prvotnej Cirkvi, podľa normy práva stanoví, ako konať túto úlohu.