Vývin farského kostola z hradnej kaplnky prechádzal skutočne mnohými etapami prestavby z priestorového dôvodu alebo ako následok neočakávaných udalostí, ktoré ho poznačili. Presbytérium kostola rámcovo pochádza zo 14. storočia a trojlodie s nanovo postavenou vežou z 15. storočia. Otvorenie súčasného veľkého oratória pochádza z konca 19. storočia. Trojlodie je k svätyni napojené cez lomený triumfálny oblúk. Celý klenbový systém trojlodia spočíva na dvoch vnútorných pilieroch. Kostolná veža má sedem podlaží. Na druhom podlaží bol kedysi obytný priestor.

Roku 1675 (súčasne s výstavbou kláštorného kostola) sa začalo so zásadnou prestavbou hradného gotického kostola, ktorou farský kostol dostal v podstate dnešnú podobu.

50 – 60-te roky 18. storočia (1750 – 1760) sa niesli v znamení úprav farského kostola:

• 1754 – zhotovený nový oltár Panny Márie Škapuliarskej košickým maliarom Henrikom Schweitzerom
• 1759 – postavený chór i organ
• 1760 – vyhotovené sochy pre nový oltár košickým rezbárom Jozefom Hartmanom
• 1760 – pribudla na námestí socha sv. Floriána (k soche sv. Jána Nepomuckého)

Roku 1786 bola k severnej stene kostola pristavená sakristia. O necelých 20 rokov, v roku 1805 bol zrenovovaný a vybielený kostol. Roku 1847 ulial prešovský zvonolejár Pavol Schmitz nový veľký zvon Petra a Pavla.

Udalosti posledných rokov 19. storočia nepriaznivo poznačili farský kostol. Dňa 9. 4. 1876 o 15.00 hod. vznikol v mestečku požiar, ktorý sa rýchlo rozšíril a následky boli katastrofálne. Zostalo len 20 – 30 domov, vyhorel farský kostol aj s vežou. Ostali len zvony. Sotva stropkovskí veriaci po tejto katastrofe dali na budove kostola do poriadku to najnevyhnutnejšie, 13. 6. 1877 o 17.00 hod. udrel blesk do kostolnej veže a veľmi ju poškodil. Na pomoc stropkovskému kostolu bola v rokoch 1876 a 1877 na území celého Uhorska medzi veriacimi vyhlásená zbierka na rozsiahlu opravu nielen farského kostola, ale aj kláštora.

V decembri 1945 po prechode frontu bol smutný pohľad na časť zničených domov a tiež na rímskokatolícky farský kostol. V ďalších rokoch sa dočkal kostol menších či väčších opráv, ktoré jeho vzhľad upravili do dnešnej podoby.

Ranobarokový hlavný oltár, ktorý vypĺňa celú šírku presbytéria, vyniká rozložitou dvojetážovou stĺpovou architektúrou, pestrou pozlátenou plastickou výzdobou a bohatstvom výtvarných diel. Rozmerné obrazy Poslednej večere a Immaculaty sprevádzajú početné plastiky v prvej i druhej etáži oltára. Vzájomná podobnosť s hlavným oltárom prešovského farského kostola (r. 1696) prezrádza, že majstri z tejto dielne vyhotovili aj monumentálny hlavný oltár v Stropkove pravdepodobne okolo roku 1700.

Bočné oltáre postavili až po polovici 18. storočia, čo sa odráža na architektonickom chápaní obidvoch oltárov. Oltár Panny Márie Škapuliarskej (z r. 1754) predstavuje už ďalšie vývinové štádium barokových oltárov so zjednodušenou, ale monumentálnou architektúrou. Oltár sv. Anny (z r. 1762) s volutovými pilastrami miesto stĺpov predstavuje už ďalšie architektonické a dekoratívne chápanie oltára typické pre rokokové obdobie. Obidva bočné oltáre a ich plastiky sú pravdepodobne dielom košickej dielne rezbára Jozefa Hartmana. Každý zo stropkovských oltárov predstavuje teda osobitný typ oltárnej architektúry a spolu vytvárajú pôsobivý a veľmi poučný celok.

Oltár Panny Márie Škapuliarskej

Jeho vertikálne orientovanú architektúru tvorí dvojica stĺpov a dvojica okrajových pilastrov a vysoký nadstavec s pilastrami, ktoré nesú prehnutú a zalamovanú ukončujúcu rímsu. Na rovnom retábule, ktoré zvierajú stĺpy pilastre, je ústredný obraz Madony od košického maliara Henricha Schwiezera a nad ním obraz Zvestovania Panny Márie. K milostivému obrazu Panny Márie sa vzťahujú aj sprievodné plastiky sv. Jozefa, Jakuba a dvoch archanjelov Michala a Gabriela pri ústrednom obraze v nadstavci sochy dvoch anjelov s textovými stuhami na oslavu Panny Márie Škapuliarskej.

Ústredný obraz obdĺžnikového formátu zobrazuje Madonu oblečenú do nádherného purpurového a modrého rúcha zdobeného vyšívanými zlatými ružami. Na rukách drží nahého Ježiška, ktorý sa láskyplne vinie k svojej Matke a lícom sa dotýka jej líca. Intímny vzťah matky a dieťaťa premietol autor do nebeského prostredia. Postavy akoby vystupovali z tmavých oblakov, za ktorými sa otvárajú nebesia. Ilúzie nadprirodzeného prostredia umocňujú postavy anjelikov nesúcich atribúty Panny Márie. Slávnostný ráz výjavu dodáva zlatá lúčovitá svätožiara okolo hláv obidvoch postáv a zlaté korunky, ktoré obetovali vďační darcovia, aby sa zvýraznil kráľovský pôvod obidvoch postáv a ich kráľovská hodnosť v prirodzenom i nadprirodzenom poriadku. Atmosféra obrazu pripomína výjav zobrazený na votívnej tabuli (z r. 1675). Azda sa nebudeme mýliť, ak vyslovíme domnienku, že naznačenie tejto atmosféry si žiadal vtedajší zemepán opierajúci sa možno o rodinnú tradíciu, že sa ich predkovi zjavila Panna Mária. Kompozícia hornej časti Madony je veľmi príbuzná, ba možno povedať, že je replikou obrazu Madony z bočného oltára v kostole sv. Margity v neďalekom Zborove (z r. 1691) zakrytého príkrovom, ktorú môžeme považovať za veľmi vzdialenú ozvenu slávnej vladimírskej ikony.

Oltár sv. Anny

Bočný oltár sv. Anny je ojedinele významné dielo slovenského rokoka. Dominantným prvkom interkolumnia je oválny obraz sv. Anny v štylizovanom akantovom ráme. Hlavné nosné prvky predstavujú volútovo dekorované lizény po stranách obrazu. Lizény sú zakončené prehnutou volútovou rímsou. V nadstavci sú umiestnené dve kartuše so šlachtickými erbami. Nadstavec je zakončený rokajovým baldachýnom a vázou. Po stranách sú sochy rímskeho cisára Konštantína a sv. Heleny. Na volútových rímsach sú dve postavy kľačiacich anjelov. Sochy k oltáru vyhotovil roku 1760 Jozef Hartman z Košíc. Na zadnej strane oltára bol vraj kedysi nápis, že oltár zhotovil roku 1763 rezbár Ján Placho a stolár Andrej Ambruš v Prešove. V oválnom obraze je zobrazená sv. Anna s manželom a malou Máriou. Predtým tam bol motív ukrižovania.

Rekonštrukcia

V súčasnosti ustálený názor zaraďuje náš kostol do 14. storočia. Po hĺbkovom architektonickom výskume ho možno posunúť o pár desaťročí skôr. Odkrytím staršieho pastofória, no najmä sedýlie v presbytériu kostola sa jeho datovacie znaky dajú porovnať s tvaroslovím konca 13. storočia existujúcich kostolov na Slovensku. Po tomto výskume už máme kompletný prehľad o stavebnom vývoji kostola a jeho rozsahu. Šokujúce je však zistenie, že kostol bol stavaný naraz v rozsahu presbytéria i trojlodia. Na tú dobu to bol v Stropkove nesmierne veľký kostol. Takúto hypotézu sa doposiaľ neodvážil nikto vysloviť To však potvrdzuje predošlú domnienku, že po kolonizácii Stropkova sa tu začalo s výstavbou veľkého mesta.

Zámerom obnovy kostola je jeho celkové ozdravenie (odstránenie postupujúcej degradácie muriva od zemnej vlhkosti) a prispôsobenie jeho úžitkových vlastností dobe (podlahové vykurovanie a nová liturgia) a očistenie od nevhodných novodobých stavebných „nánosov“ (priznanie zakrytých tvaroslovných architektonických prvkov). Pri obnove kostola sú uplatňované najnovšie poznatky a materiály smerujúce k záchrane pamiatky.

Pred terajším prieskumom boli hrobky otvorené niekoľkokrát. Kostry nebožtíkov sa našli rozhádzané a zmiešané spolu s nerozloženým šatstvom, obuvou a pozostatkami drevených truhiel. Koniec koncov všetko sa javí tak, že v Stropkove boli aj zemepáni chudobní.

Pri čistení hrobiek sa našli menšie nálezy. Tie sa stali exponátmi múzea, ktorého zbierkový fond sa takto postupne dopĺňa. Konkrétne sa našiel jeden polámaný keramický medailónik, ktorého obruba sa už zrejme rozpadla. Časť z neho chýba, no aj tak na jeho reliéfe zreteľne vidieť krásnu polychrómovanú Venušu s vejúcim závojom v povetrí. Ďalej tu bol nájdený prívesok v tvare iniciálov „HS“ a kríža. Je to zrejme šifra mena nebohej dámy. Jeho povrch je zložený z drobných sklíčok zaliatych do mosadze. Ďalší prívesok tvorí jednoduchý dvojramenný medený krížik, na ktorom spomedzi rozšírenej medenky vykúka nejaké písmo. Posledným nálezom z hrobky je jeden pozlátený gombík v tvare rotujúcej šišky. Okrem toho už v samostatnom hrobe pod podlahou sa našlo šesť ľahučkých medených guľatých gombíkov.

Pozostatky nebožtíkov sú tak ako samotné hrobky staré sto až tristo rokov. Toto datovanie je nepochybné a pre historikov nemá väčší význam. Napriek tomu archeológ bral na expertízu kosti zo samostatných hrobov aj hrobiek, ako aj drevo z rozložených schodiskových stupňov. Hroby by sa stali zaujímavými, keby ich vek siahal pred obdobie založenia samotného kostola. Z uskutočneného rozsahu sond sa takýto prípad nevybadal.

• Hlavná hrobka Hlavná hrobka
• Hrobka v priestoroch presbytéria Hrobka v priestoroch presbytéria
•  

Hrobky č. 1 a 2 boli uzavreté v podlahe formou možnosti príležitostného vstupu do ich útrob. Hrobka č. 3 bude vyriešená v ďalšej stavebnej etape, pretože je sprístupnená z exteriéru. Všetky podpodlahové nálezy, teda aj hrobky, sú spoľahlivo zdokumentované zameraním, zakreslením, nafotením a nafilmovaním. Pre bežné oboznámenie sa záujemcu s odkrytými objektmi je to postačujúce. Hrobky sú skromne vybavené bez sarkofágov či iných zaujímavejších architektonických detailov hodných turistického obdivu. Napokon nie je nám známa tu pochovaná významnejšia osobnosť nejako spätá so Stropkovom. Schodišťové riešenie sprístupnenia hrobiek bolo vylúčené veľkým plošným nárokom schodiska a centrálnej polohy hrobiek v pôdoryse kostola. Také riešenie by bolo na úkor úžitkovej plochy kostola a obmedzovalo by jeho liturgickú prevádzku.

Po ukončení rekonštrukčných prác bol farský kostol konsekrovaný dňa 14.7.2001 košickým arcibiskupom Alojzom Tkáčom. 

Spracované podľa: BEŇKO, Ján a kol.: Stropkov: monografia mesta. 1. Vyd. Martin : Gradus, 1994. 319 s. ISBN 80-901392-5-6.

Fotogaléria